Prečítané 2122x | 0

Simón Bolívar žije dodnes ako latinskoamerická modla


Simón Bolívar žije dodnes ako latinskoamerická modlaFoto: Pamätník Simóna Bolívara v kolumbijskej Santa Marta – Darina / Wikipedia

Výrazný a charizmatický prezident Hugo Chávez, ktorý zomrel pred troma rokmi, premenoval po úspešných voľbách svoju krajinu na Venezuelskú bolívarovskú republiku. Meno Bolívar je často skloňované pravým i ľavým politickým spektrom v Ekvádore, Bolívii a ďalších štátoch, ktoré tento muž, označovaný ako „George Washington“ Južnej Ameriky a jeden z najväčších lídrov 19. storočia, brilantný človek úžasných schopností a mnohých tvárí, oslobodil.

Nie je veľa osobností, ktorých pomníky by sa týčili takmer po celom kontinente. Kým vlastne bol glorifikovaný Simón Bolívar, ktorý pomohol mnohým latinskoamerickým štátom vymaniť sa spod španielskeho jarma, bojoval proti presilám a predvádzal nadľudské výkony prechodmi džungľou či zasneženými horami?

Korene „tvorby“ revolucionárov

Simón José Antonio de la Santísima Trinidad Bolívar y Palacios Blanco sa narodil 24. 7. 1783 vo venezuelskom San Mateo, v rodine bohatých plantážnikov. Po strate oboch rodičov boli jeho vzťahy s vychovávateľmi, tútormi a okolím zväčša turbulentné. Vo veku 14 rokov odcestoval do Európy, kde študoval históriu a myšlienkové prúdy. Podobne ako ďalšie postavy americkej nezávislosti (George Washington, Miguel Hidalgo, Bernardo O'Higgins, Francisco de Miranda) sa zaplietol s obskúrnymi slobodomurárskymi kruhmi. Jeho iniciácia do španielskej lóže Lautaro prebehla v roku 1803, pričom sa tu stretol s niekoľkými revolucionármi doby. O tri roky neskôr mu bola udelená hodnosť slobodomurárskeho majstra „škótskej matky svätého Alexandra“ v Paríži. V decembri 1804 bol svedkom korunovácie Napoleona Bonaparte. S obdivom k americkej a francúzskej revolúcii a k demokratickým ideálom sa Bolívar v roku 1807, uprostred vzostupu revolučných nálad, vrátil do Južnej Ameriky.

Bolívar bol ideami, hodnotami i víziami „čiernou ovcou“ svojej vrstvy. Jeho vzdelanie a cestovanie po Európe mu rozšírilo perspektívu, čítal autorov ako Hobbes, Holbach, Montesquieu a Rousseau, zaujala ho anglická a francúzska politika. Nestal sa však ich fanatickým zástancom, keďže bol toho názoru, že domáca ústava musí zodpovedať domácim tradíciám, presvedčeniu a podmienkam. Sloboda bola preňho „jediným cieľom, ktorý stojí za obeť ľudského života“, pretože znamenala nielen oslobodenie od absolutistického štátu 18. storočia, ale aj od koloniálnej mocnosti. Nebol však takým idealistom, aby si predstavoval Južnú Ameriku plne pripravenú na čistú demokraciu, preto vyvíjal a modifikoval princípy hľadajúc prchavý stred medzi demokraciou a autoritou.

Bolívar bol zdatným vojakom, hoci jeho nadanie sa od súčasníkov ako Napoleon či Wellington líšilo. Zúčastnil sa jednej z najkrutejších koloniálnych vojen a sám bol najbezohľadnejší zo všetkých osloboditeľov, pretože podľa jeho slov „nepriateľ viedol nedeklarovanú vyhladzovaciu vojnu“. 15. 6. 1813 v meste Trujillo vydal svoj preslávený dekrét: „Španieli, ak sa aktívne neprihlásite k oslobodeniu Ameriky, zomriete, hoci budete neutrálni. Američania, budete ušetrení, aj keď ste vinní“. Výnimka bola významná. Išlo o občiansku vojnu, v ktorej boli Američania (obyvatelia kontinentu všeobecne) na oboch stranách a Bolívar nechcel viesť vojnu na život a na smrť proti svojim vlastným ľuďom, hoci nakloneným cudzej mocnosti.

Toho roku sa dostal na čelo armády a po prevzatí Caracasu získal trvalú prezývku El Libertador (osloboditeľ). Revolučné sily však neboli homogénne a rozdrobenosť kombinovaná so španielskymi protiútokmi vytlačili Bolívara z kontinentu na karibské Haiti. Bolo to tu, kde sa zaviazal k odstráneniu otroctva z juhoamerického kontinentu, čím sa odklonil od ním adorovaných amerických „otcov“ a ocitol sa v unikátnej pozícii. Sám totiž vyrastal v rodine, ktorá otrokov vlastnila, a práve rodinné bohatstvo hodlal využiť na ich oslobodenie.

Zástupné vojny koloniálnych mocností či sivých eminencií?

V roku 1816 sa vrátil s armádou haitských vojakov a začal dlhú kampaň za nezávislosť, nielen pre rodnú Venezuelu. Napriek mnohým neúspechom v bojoch preukázal vytrvalosť a nepoddajnosť. O rok neskôr požiadal venezuelského predstaviteľa v Londýne, Luisa Lopéza Mendéza, aby vytvoril britský expedičný zbor, ktorý by juhoamerickú oslobodzovaciu armádu posilnil. Pomoc vyše 6000 dobrovoľníkov a množstva importovaných britských zbraní a munície na úver sa ukázala ako zásadná, obzvlášť pri ťažení v roku 1819. Ďalšie veľké víťazstvá nasledovali pri venezuelskom Carabobo (1821), na ekvádorskej a peruánskej pôde, po ktorých sa Bolívarova armáda tešila z príchodu značných posíl z celého kontinentu. Posledné veľké ťaženie v peruánskych horách zničilo zvyšky španielskych síl najprv pri Ayacucho (1824) a neskôr v hornom Peru. Toho istého roku ho odmenili slobodomurári čestným titulom „generálny inšpektor 33. stupňa“. Carlos A. Martinéz z americkej výskumnej lóže Northern California Research Lodge dospel na základe výskumu a dôkazov k jednoznačnému záveru, že „revolučné procesy v španielskych kolóniách boli prinajmenšom významnou časťou inšpirované a vyvolávané manévrami (slobodomurárskeho) Poriadku“.

6. augusta 1825 bol sformovaný nový štát Bolívia, pomenovaný na Bolívarovu počesť, s jeho zvolením za prezidenta. Ten sníval o širokej kontinentálnej federácii, založenej na myšlienke „otcov“ Spojených štátov, no jeho sen sa rozplynul v dôsledku toho, že obyvateľstvo bolo dlhodobo spracovávané „trojitým jarmom nevedomosti, tyranie a neresti“ a storočiami si natoľko zvyklo na vlastné zotročenie, že si nebolo schopné samostatne vládnuť.

Pre pochopenie revolúcií a ich účastníkov,“ napísal Bolívar, „ich musíme sledovať zblízka a hodnotiť s odstupom“. História môže usúdiť, že „Osloboditeľ“ bol do istej miery väzňom svojho prostredia. Nemohol príliš tlačiť na kreolské elity, aby nevznikol na ceste k reformám strach a odpor, ktorý by ohrozoval samotnú nezávislosť. Predstavu o zjednotení národa (národov) sa časom pokúšal realizovať čoraz radikálnejším štýlom, vrátane vyhlásenia sa za diktátora 27. augusta 1828. Napriek tomu si bol vedomý rozporu jeho „diktatúry v mene slobody“ a obdivoval ideály amerických zakladateľov. V nálade hlbokého pesimizmu opísal trvalú polarizáciu španielsko-americkej spoločnosti medzi privilegovanou hŕstkou a utláčanou väčšinou: „Kolumbijská aristokracia, úrady a boháči boli, čo sa týka vplyvu, nárokov a tlaku na ľudí, ekvivalentom najdespotickejšej aristokracie v Európe. Napriek všetkému ich liberalizmu dávali prednosť označovaniu nižších tried za večných otrokov“.

O dva roky neskôr bol trpko sklamaný nastupujúcou anarchiou a násilím pri vzniku nových štátov, keď vyhlásil: „Nezávislosť je jediný prínos, ktorý sme získali na úkor všetkého ostatného“. Bolívar odstúpil zo svojej pozície 27. apríla 1830 presvedčený, že Latinská Amerika je neovládateľná, a smrteľne chorý na tuberkulózu opustil Bogotu. Bol 17. december, keď jej vo svojich 47 rokoch, v blízkosti brehov Santa Marta, podľahol.

Zdroje: History Today, The Guardian, The Socialist, NPR, Statesman, webarchive.org

10.03.2016 20:35 | Zo zahraničia 0


Marián Ďuriš
"Sněží a venku se setmělo. Tato noc - a tato zima - naštěstí nebude dlouhá. Nebudeme-li chtít."


V diskusii ešte nie sú žiadne príspevky, pridajte prvý!

Pre pridávanie komentárov sa prihláste alebo zaregistrujte.