Prečítané 8295x | 1

Novorusko – nepokojné územie slobody, 1. časť


Novorusko – nepokojné územie slobody, 1. časť

Novorusko je územie spojené s veľmi zaujímavou a pohnutou históriou bojov o slobodu a nezávislosť. Je miestom, kde sa nielen hrá veľká geopolitická hra medzi Ruskom a USA, ale ktoré sa môže v budúcnosti stať katalyzátorom zmien celej paradigmy politického a ekonomického usporiadania Ruska a možno aj sveta. O histórii tohto zaujímavého regiónu a jeho význame do budúcnosti z trochu iného uhla ako sú čitatelia zvyknutí, je tento článok.

História

Novorusko (alebo Novorussia, Novorossiya) je historické označenia územia na severnom pobreží Čierneho mora. Ide o južnú časť tzv. Divokých Polí, čo bolo územie medzi Donom, vrchnou Okou a Dneprom. K tomuto územiu väčšina historikov priraďuje oblasť dnešného Krymu, Donecka, Luhanska, Záporožie, Cherson, Dnepropetrovsk, Charkov a Odeskú oblasť. Niekedy sa za časť Novoruska považuje aj dnešné Podnestersko v Moldavsku. Vedú sa diskusie, kto boli pôvodní obyvatelia tohto územia, každopádne ním prechádzalo mnoho kočovných kmeňov vrátane Skýtov a Sarmatov, ktorí sa pokladajú za možných predkov Slovanov, nositeľov staroslovanského prajazyka (majúceho veľkú príbuznosť so starou perzštinou a sanskrtom). Celé územie dnešného európskeho Ruska a Ukrajiny sa v antických časoch podľa gréckych historikov nazývalo Sarmatia. Len tak mimochodom, aj náš veľký učenec Matej Bel pokladal Rusínov za priamych potomkov Sarmatov. Na tomto území sa nachádza veľa prahistorických mohýl, napr. aj známa Saur-mohyla, ktorá sa stala významným miestom bojov nielen počas II. sv. vojny, ale aj v súčasnom ukrajinskom konflikte.

V 9.-13. storočí n.l. boli Divoké Polia osídlené kočovnými kmeňmi Kumánov a Pečenehov (u nás známi ako Polovci, usadzovaní neskôr na Záhorí), potom územie obsadili Mongoli a patrilo pod sféru vplyvu vazalských tatárskych štátov – Krymský chanát, Nogajská horda atď. Po tureckom vpáde na Krym sa stal krymský chanát tureckým vazalom. Cháni podnikali lúpežné výpravy do susedných krajín. V rokoch 1558–1583 podnikli krymskí Tatári 21 výprav na Rusko. Pre ochranu južných ruských hraníc proti krymskému chanátu bola vybudovaná pevnostná línia. V rokoch 1687–1689 podnikli ruské vojska neúspešné ťaženie proti krymskému chanátu (tzv. krymské pochody). Od 16. storočia do Divokých Polí začali migrovať ruskí a ukrajinskí zbehovia, ktorí sa pridávali ku kozákom. Po porážke Osmanov v rusko-tureckej vojne v rokoch 1768–1774 uznala Osmanská ríša nezávislosť krymského chanátu pod ruským protektorátom a roku 1783 bol chanát pripojený k ruskému impériu. Na konci 18. storočia boli tieto územia definitívne dobyté a následne kolonizované ruskými a ukrajinskými osadníkmi.

Správnym strediskom bol za cárskych čias dnešný Dnepropetrovsk (vtedy Novorossijsk), neskôr Odesa. Po boľševickom prevrate v Rusku sa názov Novorusko prestal používať. V roku 1918 až 1921 bola oblasť Novoruska začlenená do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. V roku 1954 bol administratívnym rozhodnutím Chruščova darovaný a pričlenený Krym Ukrajine. Po rozpade Sovietskeho zväzu začal byť termín Novorusko znovu používaný v súvislosti s nezávislosťou týchto regiónov.

Kozáci

Toto územie je v modernej histórii Ruska a Ukrajiny špecifické dlhou tradíciou slobodného života a boja za uchovanie slobody. Územie Novoruska bolo hlavne územím kozáctva. Kozáctvo je v ruských a ukrajinských dejinách veľký fenomén. Slovo „kozák“ s najväčšou pravdepodobnosťou pochádza z turkického slova „kazak“ a znamená „slobodný človek“ alebo tiež „dobrodruh“. Kozáci boli rôznorodé, prevažne východoslovanské slobodné obyvateľstvo žijúce v riedko osídlených oblastiach, ďaleko od štátnych centier. Po rozpade tatárskej Zlatej hordy toto obyvateľstvo pravdepodobne vzájomne splývalo a miešalo sa s mnohými kočovnými kmeňmi. Kozáci žili v malých samostatných komunitách, pričom často utvárali vlastné ozbrojené jednotky nezávislé od okolitých krajín. Vojenstvo malo pre nich veľký význam, boli zväčša v stave permanentnej vojny s okolitými kočovnými národmi. Preto bola vojnová korisť jedným z ich hlavných zdrojov živobytia. Pri ich výpravách na Krym a Kaukaz, do Turecka a Perzie, podnikali riskantné výpravy nielen na súši, ale aj po mori.

Kozáci žijúci v okolí rieky Dneper sa sústredili okolo mesta Záporožie, kde vytvorili svoju najväčšiu pevnosť zvanú Záporožská Sič. Okolo roku 1530 sa táto Sič stala ich centrom. Tu sídlil koš, čo bol ich hlavný a najvyšší samosprávny orgán, ktorého veliteľ sa volil na 1 rok a nazýval sa košový ataman alebo jednoducho košový. Volila ho sičská rada skladajúca sa zo starešinov, čo bol kozácky ekvivalent dôstojníkov. Takáto svojrázna kozácka republika existovala na Siči do roku 1654. Kozákov si často privlastňujú Ukrajinci a Záporožskú Sič pokladajú za predchodkyňu ukrajinskej štátnosti. To je veľmi sporné, lebo etnicky tvorili kozáci zmes oboch národov Rusov aj Ukrajincov, pričom sami seba vnímali ako osobitné špecifické etnikum. No svojim postojom a cítením  sa vnímali skôr ako ochrancovia Ruska a jeho hodnôt. Tradičnými nepriateľmi kozákov boli Tatári, Turci, Poliaci a katolícka cirkev. Ukrajinská národnosť alebo dokonca štátnosť sa do polovice 19. storočia vôbec neriešila.

Kozáci v Rusku plnili v 16. a 17. storočí najmä funkciu ochrany hraníc a pohraničných oblastí pred nájazdmi Tatárov. Medzi rokmi 1650 – 1765 boli kozáci organizovaní v slobodných kozáckych osadách. Ich autonómia sa udržala do roku 1765, kedy ich dekrétom zrušila Katarína Veľká. Kozácke jazdecké jednotky premenili na husárov, ktorí sa stali súčasťou pravidelnej cárskej armády, no napriek tomu si zachovali osobné slobody a ich obce určitý druh politickej autonómie. Okrem vojenských schopností bola veľmi cenená ich odvaha, vytrvalosť a vôľa, s akou pomáhali pri podmaňovaní Sibíri, Kaukazu a Ďalekého Východu. Objavenie a pripojenie Sibíri by bolo prakticky nemožné bez prispenia kozákov. V roku 1645 kozák Pojarkov preplával po rieke Amur do Ochotského mora, kde objavil Severný Sachalin a následne sa vrátil do Jakutska. Ďalší ruský kozák Dežňov preplával z ústia rieky Kolyma v Severnom ľadovom oceáne do rieky Anadyr v Tichom oceáne a objavil prieliv medzi Áziou a Aljaškou. Kamčatku preskúmal v rokoch 1697 – 1699 kozák Atlasov. Tak kozáci prispeli k vytvoreniu ruského štátu v hraniciach územia aké približne poznáme dodnes.

V 17. a 18. storočí sa ruské kozáctvo podieľalo veľkou mierou na mnohých povstaniach. Z jeho radov vzišli mnohí organizátori kozáckych a roľníckych povstaní, ako napríklad Stepan Razin a Jemelian Pugačov (rodák z Donu). Povstania boli zamerané nielen na udržanie si vlastných kozáckych slobôd, ale aj na oslobodení nevoľníkov inde v Ruskej ríši. Povstania sa vtedy rozšírili ďalej do Ruska a silno otriasli cárskym režimom. No boli krvavo potlačené. Kozáci povstali proti cárskemu režimu, keď cítili, že miera útlaku ich aj druhých presahuje určité hranice, že cár porušuje a zneužíva bohom mu dané práva. Pričom vo všeobecnosti sa kozáci paradoxne prejavovali ako ochrancovia tradičných ruských hodnôt ako sú vlasť, cár, pravoslávie, ale súčasne milovali slobodu. Tak boli kozáci strážcami ideálu slobody a súčasne ruských konzervatívnych tradícii. Neskôr, hlavne v 19. a 20. storočí boli kozácke jednotky používané cárskym režimom práve na potlačovanie národnostných a sociálnych nepokojov inde v ruskej ríši.

Po vypuknutí občianskej vojny sa väčšina kozákov postavila proti sovietskej moci a hlavne na juhu a východe krajiny sa stali hlavnou silou bielej armády. Mnohí skúsení velitelia, ako Krasnov či Škuro, sa postavili na stranu bielych. V rokoch 1918 až 1920 dokonca existovala v dnešnej Doneckej oblasti samostatná Donská kozácka republika. Len menšia časť kozákov sa naopak pridala k Červenej armáde, medzi nimi i neskôr známy Buďonnyj. Po víťazstve komunistov v roku 1920 nakoniec prišla krutá rana vo forme dekozakizácie. Kozácka samospráva bola zrušená a ich oblasti boli rozdelené medzi jednotlivé zväzové republiky. Čoskoro na to sa ich dotkla vlna združstevňovania a mnohí z nich boli označení ako kulaci a odoslaní na nútené práce.

Kozáci mali osobitne práva, čo je veľmi dôležité, lebo všade inde v ruskom cárstve vládlo kruté nevoľníctvo, kým tu vial duch slobody. Veľmi zaujímavé boli ich kozácke občiny, slobodné obce vychádzajúce a nadväzujúce na staré slovanské tradície priamej „občinovej“ demokracie. Občinový systém spočíval v tom, že všetci ľudia z jednej obce sa zúčastňovali priamo na riadení jej záležitostí. Všetci mali rovnaké práva (a povinnosti) a najvyšším rozhodovacím orgánom bol snem (v starom Rusku volaný veča) všetkých obyvateľov obce, ktorý vynášal aj záväzné rozhodnutia a súdy. Každý člen občiny sa mohol v prípade skutočnej krivdy alebo riešenia nejakého vážnejšieho problému ozvať a obrátiť na snem, čiže na celú obec. V rámci Európy sa tento systém priamej demokracie najdlhšie udržal práve v Rusku a na Ukrajine. Vznikom Kyjevskej Rusi a vytváraním centralizovanej feudálnej ríše, občinový systém na vidieku postupne zanikal, a to aj z toho dôvodu, že bol viazaný na slobodu jednotlivca, čiže nebol možný v otrokárskom ani vo feudálnom zriadení, kde roľník aj s pôdou bol majetkom pána.

V Rusku sa určitá forma občinového systému zachovala ešte aj po prijatí kresťanstva v rámci slobodných obchodných miest, najdlhšie v starobylom meste Novgorod až do 13. storočia. Neskôr bola nezávislosť Novgorodu kruto potlačená Ivanom Hrozným, a tým v Rusku definitívne skončil občinový systém vládnutia. No práve v kozáctve bol tento systém občinovej demokracie v modifikovanej forme čiastočne udržiavaný. Dôležitý bol aj postoj kozákov k náboženstvu a duchovnu. Kozáci boli tradične silne nábožní, ale ich pravoslávne náboženstvo bolo veľmi slobodné a nezáväzné, často sa nepodriaďovali hierarchií a štruktúre cirkvi, ako aj prikázaní kňazov, v starších dobách sa zaobišli celkom bez chrámov a kňazov, modlili sa sami, často aj v prírode. Ich duchovnosť obsahovala veľa svojráznych zvykov a prvkov prebratých ešte z prírodných pôvodných náboženstiev. Navyše mali celý rad silných duchovných bojových techník, porovnateľných, ak nie aj lepších ako sú techniky čínskych a japonských bojových umení. To z nich robilo neuveriteľne silných a nebezpečných bojovníkov.

08.10.2014 20:15 | Veda a spoločnosť 1


David Sulik
Som vyštudovaný ekonóm, zaoberám sa širokou škálou tém kozmológiou počnúc, cez duchovnú evolúciu človeka, geomantiu, politiku, históriu, ekonómiu, mytológiu, umenie, ekológiu a komunitami končiac. Som autorom troch kníh "Duch sveta", "Zodpovedná spoločnosť" a "Sociálna trojčlennosť", v ktorých sa zaoberám vyššie uvedenými témami.


Najnovšie príspevky

NavajaMM | 08.10.2014 22:45 1

Zaujímavý článok. Tento aspekt povstania v Novorusku si v médiách nikto nevšíma. Pritom je ale kľúčový. Revolučná je otázka, či si v dnešnej dobe môže veľká skupina ľudí vybrať, komu bude platiť dane. Svojho času to bol kľúčový prvok americkej revolúcie, ale vyzerá to tak, že USA robia všetko pre to, aby to už nikto nezopakoval.

Pre pridávanie komentárov a reagovanie na ne sa prihláste alebo zaregistrujte.