Prečítané 3122x | 0

Malí komedianti veľkého šapita


Malí komedianti veľkého šapita

Západ je čoraz mohutnejšie kontaminovaný fenoménom, ktorý sa stáva jedným z jeho najcharakteristickejších rysov: cynizmom. Cynik dnes nie je žiadna osamotená, rozpoltená individualita utápajúca sa v boji za i proti hodnotám, aké chce reprezentovať. Nie, cynik je dnes diagnóza civilizácie hľadajúcej vlastné opodstatnenie.

Jeden z najvýznamnejších filozofov súčasnosti Peter Sloterdijk sa vo svojej Kritike cynického rozumu vyjadruje o cynikovi ako o „masovom type, priemerný spoločenský charakter vo vyššej nadstavbe… je integrovaným asociálom… Difúzny cynizmus už dávno zaujal kľúčové spoločenské pozície v predstavenstvách, parlamentoch, dozorných radách, medzi lektormi, v ordináciách, na fakultách, v kanceláriách a v redakciách“. Sloterdijk písal svoju štúdiu pred viac ako tridsiatimi rokmi a odvtedy sa cynizmus stal symbolom epochy Homo cynicus. Najvýraznejšou hyperbolou sa stávajú všadeprítomné médiá a ich obsahy, kde cynizmus, vysmievanie, posmešky a zlomyseľnosť tvoria už korpus detských programov, z ktorých vyrastajú cynici stále „cynickosofistikovanejší“. Tí sa vám neskôr vysmievajú vo večernom programe a paródiách parodujúcich paródie. Alebo sa z nich stávajú „cynické obludy“ ako v prípade Radoslava Ondřejíčka, ktorý si nad spoločnou fotografiou Rostasa s Rážom „zavtipkoval“: „Táto nová kampaň Ministerstva dopravy za nosenie heliem pri jazde na motocykli sa mi veľmi pozdáva. Pretože keď necháte kus mozgu na asfalte, môžu sa vám prihodiť aj oveľa horšie veci ako smrť.“ Kde sú ešte hranice toho, čo príde, a kde sa vlastne rodí spoločnosť, v ktorej je posledným reálnym činom ukameňovanie a výsmech ľudskosti? O tom, že sa distribútormi cynického vedomia veľkej globálnej dediny stali práve mediálni giganti a Hollywood, netreba nikoho presviedčať. S tieňom Ameriky vytvorenej východoeurópskymi imigrantmi v Hollywoode  sa postupne začala stotožňovať samotná Amerika, ktorú takéto obrazy a idey napokon pohltili. Americký sen, filmy, žuvačky, pančuchy alebo Lucky Strike sa stali emblémami šťastia na dlhé desaťročia. A, pochopiteľne, spolu s nimi aj herci, ktorých si filmové štúdiá a producenti vychovali. Až na pár výnimiek, ako v prípade Marlona Branda či Olivera Stona (ktorí sa opovážili nahlas hovoriť o hollywoodskej pravde a o tom, kto celý filmový priemysel koncentruje vo svojich rukách), musela a musí drvivá väčšina prominentov na červených kobercoch „držať hubu a krok“. Inak to nebolo ani za prvej československej republiky, keď v tridsiatych rokoch vyrástli na Barrandove filmové štúdiá majiteľov Miloša a Václava Havla. Aj tu sa v slabších, no i v mimoriadnych filmoch produkovala elita národa, ktorej slová a názory boli smerodajné – či už išlo o predvojnové alebo vojnové Čechy a Moravu, neskôr o socialistické Československo, nuž a počas nežného prevratu o známych tribúnov ľudu. Za prvej republiky sa však na rozdiel od socialistickej éry ujal ešte jeden fenomén amerického sna – reklama. A v nej si zahrali aj také hviezdy ako Adina Mandlová, Lída Baarová, Theodor Pištěk, Vlasta Burian, Antonie Nedošinská a mnoho ďalších. Nedávno sa v Čechách zaskvela populárna herečka Veronika Žilková, manželka ministra obrany Martina Stropnického. V rozhovore pre parlamentnilisty.cz sa k príčinám mnohých napadnutí dievčat a žien v Nemecku, Rakúsku, ale aj v iných krajinách vyjadrila takto: „Je to silný pud prírody. I mnoho európskych žien bude časom svoj pud určite dobrovoľne smerovať k novým samcom.“ Tu sme už pri ďalšom a tragikomickom rozmere: metamorfózy komediantov do rolí verejných činiteľov. Stará dobrá škola hercov sa musela zúčastňovať politiky v postavách ideologických seriálov za socializmu, no určite ich ostalo mnoho, ktorí sú a ostanú úctyhodnými. Ibaže dnes takí postupne vymierajú. Ich umelecký prejav, talent a charizmu nahradili ratingy. Teraz sa popularita nemeria kvalitou výkonu, ale kvantitou videní. Nuž a tak sa tých pár hercov novej generácie len recykluje medzi kulisami jedného seriálu za druhým. Vlastne – je to jeden veľký seriál, kde sa nemenia herci, ale len úvodné titulky. A týmto seriálom je každých pár minút prerušovaná reklama, v ktorej hrajú – opäť oni. Matematika biznisu je neúprosná: „Ste stále v seriáloch televízií (odvádzajúcich štátu, na ktorom vám vraj záleží, 11-krát menšie dane ako ten zlý, zlý Zem&Vek)? Dali sme vám zarobiť v reklame? Tak – a teraz sa angažujte, na vlastnej koži zažívate čaro slobody a liberálnej demokracie.“

Kým niektorí umelci sa OTVORENE hlásia k tej či onej politickej strane, tá nová, seriá­lovo-reklamná generácia sa prezentuje apoliticky s peniazmi od OTVORENEJ SPOLOČNOSTI Georgea Sorosa. Zapojila sa do ďalších aktivít a výziev, kde občiansky burcuje: choďte voliť, hráme o veľa. Iste, bolo by to azda apolitické, keby tieto výzvy nedeklarovali osoby známe svojimi jednostranne orientovanými verejnými politickými vyhláseniami. Keď sme verejne upozornili na financovanie OZ Hráme o veľa, rafinovane sa zapájajúcej do predvolebného boja a financovanej Sorosovou organizáciou (okrem iného aj čiastkou 10 000 eur), prišla na adresu šéfredaktora Z&V odpoveď od manažérky pre komunikáciu Nadácie Otvorenej spoločnosti pani Natálie Tomekovej: „Ešte väčší blbec, ako sme dúfali, mysleli, spoliehali sa, asi umrem.“

Sorosova Nadácia Otvorenej spoločnosti má na svojej stránke hneď na úvod kľúčové definície: „Vyznávame liberálnu demokraciu, osobnú slobodu a dôstojnosť každého jednotlivca.“ Ďalej uvádzajú, že presadzujú toleranciu, vzájomný rešpekt, akceptáciu, nekonfliktnosť a dialóg.

Tak. Opona spadla a ďalšie dejstvo vo veľkom šapite hry na pravdu a lásku môže pokračovať. 

24.02.2016 19:08 | Komentáre 0



V diskusii ešte nie sú žiadne príspevky, pridajte prvý!

Pre pridávanie komentárov sa prihláste alebo zaregistrujte.