Prečítané 7983x | 0

Jožo Ráž: Za to, že žijem, ďakujem ľuďom, ktorí na mňa mysleli.


Jožo Ráž: Za to, že žijem, ďakujem ľuďom, ktorí na mňa mysleli.Foto: archív Jozefa Ráža

Narodil sa 24. 10. 1954 v Bratislave. Absolvoval psychológiu na FF UK, ktorá sa mu však nikdy nestala povolaním. S Vašom Patejdlom a ďalšími založil v roku 1968 najúspešnejšiu rockovú formáciu na Slovensku – Elán. Na svojom konte má 14 slovenských štúdiových albumov, 5 anglických verzií a desiatky miliónov nosičov predaných na slovenskom i českom trhu. V roku 1984 sa stal prvý raz nositeľom titulu Zlatý slávik, ktorý získal v priebehu rokov 1998 až 2005 osemkrát. Tohto roku oslávi Jozef Ráž so skupinou Elán 35 rokov profesionálneho pôsobenia a celkovo 48 rokov existencie kapely, v ktorej hrával od svojich 15 rokov. V januári tohto roku sa stal držiteľom mimoriadnej ceny Krištáľové krídlo 2015 za celoživotné dielo.

Jožo Ráž – dnes úplne iný človek ako prvé roky po nehode (1999) – si naplno užíva „pánske slabôstky“, medzi ktoré uňho neodmysliteľne patria cigara a whisky. Je v celkovej fyzickej i vnútornej pohode. Každú cigaru si vychutnáva takmer dve hodiny, na pokračovanie, ako sa po správnosti má.
No, poriadna cigara, tak hodinu a pol, dve. Teraz fajčím len také spotrebné. Ale keď si chcem urobiť dobre, tak si dám poriadne „cigáro“. V jednej ruke pohár dobrej írskej whisky, v druhej cigaru, dve hodiny pozerám do stropu a nepotrebujem nič riešiť, nikoho vidieť.

Vraveli ste, že pijete len potiaľ, kým vám to robí dobre. Proti tomu nemožno nič namietať.
Áno, áno, jasné. Opíjať sa alkoholom – to fakt neznášam, to je katastrofa. V živote sa mi to stalo možno trikrát. Kto nevie piť, nech nepije. Piť s mierou je zdravé. Ale kto nevie udržať mieru, musí s tým prestať. Alkohol milujem a užívam si ho, no mám ho pod kontrolou. Keby som nemal, tak nepijem. A samozrejme, takto to robím so všetkým.

„Keby bolo po mojom, tak by som so svojou umeleckou kariérou definitívne skončil. Tá túžba robiť muziku mi normálne zmizla,“ povedali ste mi rok po svojej nehode v rozhovore Nemám nové posolstvo pre dnes už neexistujúci týždenník Slovo. Akoby ste definovali svoj pocit zo seba dnes, po 16-tich rokoch? Nastal v tomto smere nejaký posun?
Nenastal. Hovorím stále to isté. Keby bolo po mojom, tak by sme už skončili. Ja by som už dávno nehral, ale kapela stále potrebuje prachy a sme slávni, dá sa to predať, tak všetci chcú hrať. Tak hrám aj ja, aby ostatní chalani mohli platiť dlhy. Ja dlhy nemám, takže hrať by som nemusel. No ale milujem publikum, ľudia nás majú radi, koncerty sú výborné, takže hrať je výborná zábava. A myslím si, že je ťažké skončiť, keď ste slávny a na vrchole. Lebo niektorí to preženú, robia to ďalej a končia až potom, keď už ľudia pískajú, alebo na nich prestanú chodiť. A to je neskoro. Takže to je môj názor. Ja by som končil.

Medzi ďalšie myšlienky, ktoré ste vtedy vyriekli, patrí aj tá o vašom práve odísť zo scény, pretože – citujem – „sme za dobrú cenu dali všetko, čo sme dať mohli“. Zdá sa však, že ani teraz, v roku 2016, čas na profesionálny odchod nenadišiel.
Teraz máme poslednú dohodu, že ešte dva roky a potom naozaj skončíme. Chalani tomu veľmi neveria, ale ja som rozhodnutý. O dva roky určite. Tento rok máme veľké plány, čaká nás veľa koncertov typu Elán v divadle. A potom koncom roka – na jeseň – obrovské koncerty Živých nás nedostanú. No a popri tom musíme robiť všetko možné, tvoriť, v ďalšom roku na jar chceme vydať platňu. Takže máme toho ešte dosť.

Napriek celoživotnej dráhe profesionálneho speváka sledujete oblasť svetovej hudobnej tvorby iba periférne. Možno tvoriť aj v inšpiratívnej karanténe?
Hudbe sa teraz vôbec nevenujem, nepočúvam ju. Iba raz za rok si pustím skupinu Chicago či zopár starých vinylov, to áno, ale inak nič. Ani rádio, ani Elán. Pravdupovediac, ja hudbu príliš nemám rád. (smiech)

Tak to je naozaj novinka!
No ale robím to a živím sa tým. Hrám koncerty aj nahrávam veľmi rád. Napriek tomu, ako som povedal, zahrali sme už všetko a je čas skončiť.

Počas doterajšej kariéry ste o sebe aj o Eláne viackrát verejne vyhlásili, že ste „majstrami v nezarábaní peňazí“. Pri úspechu, ktorý vás vyniesol na absolútny vrchol stredoeurópskej populárnej scény, si také niečo dosť dobre neviem predstaviť.
Poviem vám to jednoducho. Za starého režimu nám všetky prachy ukradli komunisti a teraz pre zmenu kapitalisti. To je celé. Žiadny rozdiel. A prečo sa teraz ťažko zarábajú prachy nielen nám, ale vlastne všetkým muzikantom? Lebo autorské právo je v keli. Keď vydáme CD, tak zarobíme len to, čo predáme za projekt, potom to prevezmú piráti a my sa len pozeráme. Nedá sa s tým nič robiť, neviem, prečo to tie firmy neriešia. No a keďže koncert máme drahý, málokto nás kúpi, tak málo hráme. Takže hoci sme super slávni, zarábame čoraz ťažšie. Ani 30-tisíc ľudí nestačí. Ten koncert sa z tých, čo prídu, proste nezaplatí. Aj sponzorov je čoraz menej, lebo dnes je už málokto ochotný dávať do nás svoje peniaze. My sme najpopulárnejší, najnavštevovanejší, vo všetkom najlepší, ale veľké prachy aj tak nezarábame.

Firemné večierky ani vystúpenia pre krajanov v cudzine nie sú niečím, čo by vám prirástlo k srdcu. „Myslia si, že prídeme, zahráme a bude zábava. Lenže naša hudba sa nehrá k jedlu a k nezáväznej zábave,“ naznačili ste dôvod. Nebude aj tu niekde súvislosť so spomínaným nezarábaním peňazí?
Tak to je. Hrať do tanca či na počúvanie mňa nebaví. Preto na firemných akciách ani iných príležitostiach neúčinkujeme. Tie ostatné kapely ich berú, pretože sa tým dajú zarobiť prachy. My to nerobíme.

Koncertovali ste v Sovietskom zväze, kde sa vám podarilo vypredať športové haly aj päťkrát po sebe, ale aj v legendárnej Carnegie Hall v New Yorku, na ktorú máte popri pozitívnych aj negatívne spomienky. Mohli by ste ich bližšie konkretizovať?
V Carnegie Hall? Môžem bez váhania potvrdiť, že tam už nikdy.

A dôvod?
Pretože to tam funguje za nenormálne tvrdých podmienok. Keď si sálu prenajímate, dajú vám obrovský zoznam podmienok, ktoré musíte dodržať. Nič z toho nemôžete prekročiť – napríklad ísť o minútu skôr, ako máte v zmluve, doniesť si pohár vody, všetko si musíte kúpiť od nich. Nemôžete použiť ani celú ich techniku, len to, čo je dohodnuté v zmluve, napríklad z pultu len polovicu a tak. Jednoducho nemôžete nič. A chovajú sa k vám ako k poslednému žobrákovi, aj keď ste kapela, ktorá si na svoj koncert prenajala a zaplatila sálu.

A kto tvoril publikum v Carnegie Hall?
Veľa Slovákov, Čechov aj Američanov. Také zmiešané, asi dvaapol tisíc ľudí. A do posledného miesta narvané, mnohí sedeli na schodoch a kde-kade. Keď sme začali hrať, skákali a behali tam ako blázni, rozbíjali, čo im prišlo pod ruku. Všetko, čo bolo zakázané, urobili. Chvíľu sa to prevádzkovateľ pokúšal dostať pod kontrolu, no oni sa odmietali nechať ovládnuť. No a po koncerte k nám boli zrazu strašne priateľskí, chceli s nami piť a tak. Ja som však povedal, že toť, dovidenia, ďakujem, nikdy viac. To nejde tak, že sa najprv chovajú ako idioti a potom, keď vidia, že kapela mala úspech, sa chcú kamarátiť. Preto v Carnegie Hall už hrať nebudem. Nie som ochotný akceptovať takéto prijatie.

Tvrdíte o sebe, že máte dve stránky – racionálno-pragmatickú a psychotronickú – a veríte v duševnú reinkarnáciu. Ide o pocity na úrovni intuície, alebo ste už absolvovali aj nejaké poznanie s cieľom hlbšie preniknúť pod povrch spirituálnych javov?
Mal som v živote asi desaťročné obdobie, v ktorom som sa vážne venoval psychotronike. Poznal som takmer všetky bosorky či bosorákov, čo žijú tu, v Čechách, aj všade. A dostal som sa k rôznym zdrojom, literatúre, takže som sa v tom dostatočne vzdelal. Ale prišiel moment, keď som so všetkými psychotronikmi prerušil kontakt a viac sa tomu nevenujem. A poviem vám aj prečo. Nerozlišujem čiernu a bielu mágiu, to je len podľa použitia. Mágia je iba jedna. A tá funguje. Voľakedy, keď mali televízory poruchu, tak ste po nich pobúchali alebo siahli dovnútra. Ja tvrdím: neskúšajte opravovať televízor, pokiaľ mu nerozumiete, lebo vás môže zabiť. A to isté platí aj pre mágiu: nehrajte sa s ňou, lebo je svinsky nebezpečná. Ani neviete a položí vás to. A preto ja sa už mágii nevenujem, hoci ju trochu ovládam.

Čo vlastne rozumiete pod mágiou? Narábanie s nejakými energiami, niečím nehmotným, alebo úzko špecializovanú aktivitu, ktorá smeruje k ovládaniu druhých ľudí?
Mágia sú praktické metódy ako manipulovať s vecami, ktoré sú v bežnom svete neovládateľné alebo nepoznané. Je to skutočný, fungujúci systém. Ja som sa stretol s ozajstnými zázrakmi, zažil som neuveriteľné veci, ale nechcem s tým nič mať. Lebo strašidlá, bosorky, duchovia, toto všetko existuje a funguje, ale iba na tých, ktorí tomu veria. Rozumiete? Takže keď tomu neveríte, nemusíte sa báť, lebo to na vás nemá dosah. Tak ako diabol, samozrejme. Pokiaľ v neho neveríte, nič s vami nezmôže. Môže s vami manipulovať iba vtedy, keď sa s ním dohodnete, že vám niečo ponúkne, na čo vy skočíte a potom vás už má. Ale pokiaľ sa s ním nekamarátite, tak na vás nemá.

Na moderných energetických kurzoch sa však pestuje schopnosť čerpať energiu z vesmíru a posielať ju napríklad chorému adresátovi, ktorý potrebuje pomoc.
Pokiaľ je učiteľ dobrý a robí to profesionálne, tak prosím. Samozrejme, v žiadnom prípade by som neodporúčal narábať s vlastnou energiu. Ja to však nerobím vôbec, nechcem s tým nič mať. Ale viem to.

Pamätám sa, čo ste prežili v roku 1999, rezonovala s tým najmenej polovica Slovenska. To, čo sa vám stalo, zasiahlo veľa ľudí a myslím si, že ste od nich nejakú pozitívnu energiu asi aj prijali.
Samozrejme. A preto žijem. Ďakujem za to ľuďom, ktorí na mňa mysleli. To je bez debaty.

Toto sú tie veci, ktoré v rámci univerza fungujú. Po takomto karambole by to iný človek nerozchodil možno ani po desiatich rokoch.
To nie, určite. Tam hrali rolu doslova sekundy. Po dvoch mesiacoch v kóme som sa dva roky učil chodiť. Je to proste zázrak, že som nažive, pretože som bol jednoznačne na tej druhej strane.

A čo bola prvá myšlienka, prvý pocit, čo ste si tak vybavili, keď si spomeniete?
Odchádzal som na motorke zo štúdia, kde som zmixoval Vodu, čo ma drží nad vodou, a naraz čierna tma. Keď som sa o dva mesiace dolámaný prebral, bola pri mne v izbe moja žena a povedala: „Ježiš Mária, už si hore, už si tu?“ Prvé, čo som vyslovil, bolo slovo „klamať“. Neviem, prečo. Ale inak si nepamätám nič. Čierna tma.

Čiže len taký blackout. A čo nejaké spomienky – neobnovili sa? Vypadnuté kamienky celej tej mozaiky, ktoré by ju po 17 rokoch trošku dotvorili?
Nepamätám si, ako sa to stalo, vôbec nič. Ani to auto, ktoré mi to spôsobilo. Toho Nemca, ktorý hneď zdrhol domov, lebo naši motorkári sa s ním chceli porátať, som v živote nevidel. Viem, kde žije a všetko, ale so mnou sa nekontaktoval, ani nezavolal, ani nepovedal pardon. On sa do tejto krajiny viac neodváži vkročiť.

Takže bez akéhokoľvek pocitu viny funguje ďalej...
Ja k tomu nemám čo dodať. Ani sa naňho nehnevám. Nemám s ním žiadny problém. Len keby som to spôsobil ja, tak za tým človekom prídem a poviem mu: „Prepáčte, mrzí ma to.“ To by som urobil.

Druhú časť rozhovoru s Jozefom Rážom venovanú Slovensku a geopolitickej situácii vo svete si môžete prečítať v najbližšom marcovom vydaní printového mesačníka Zem&Vek.

26.02.2016 16:41 | Rozhovory 0


Juraj Pokorný
Zopár slov o autorovi...


V diskusii ešte nie sú žiadne príspevky, pridajte prvý!

Pre pridávanie komentárov sa prihláste alebo zaregistrujte.