Prečítané 5009x | 0

Generál, ktorý sa vzoprel veľmoci


Generál, ktorý sa vzoprel veľmociFoto: wikimedia.org

Pred 50 rokmi vyhodil Charles de Gaulle jednotky NATO zo svojej armády - a zapríčinil tým nenávisť amerických elít USA. Že si nejaký európsky národ chcel sám určovať obrannú politiku, neprichádzalo vo Washingtone do úvahy.

7. marca 1966 oznámil vtedajší francúzsky prezident Charles de Gaulle /1890-1970/ na prekvapenie západného sveta výstup Francúzska z vojenských štruktúr NATO. Vzápätí odtiahli francúzski vojaci zo zmiešaných jednotiek a štátov.

1. júla 1966 vyzval Paríž spojencov, aby k 1.aprílu 1967 vyprázdnili všetky zariadenia Severoatlantického paktu vo Francúzsku. Noviny Spiegel vtedy napísali: "Charles de Gaulle zatrúbil do útoku na atlantickú Bastilu. Nenávistný symbol neslobody nestojí teraz, ako v roku 1789 uprostred francúzskej metropoly, ale v Rocquencourt pri Paríži. SHAPE, centrála obrany NATO v Európe, je pre generála francúzskeho štátu znakom amerického poručníctva".

Ale nielen SHAPE, ale aj všetky ostatné vojenské zariadenia západných spojencov, museli teraz v krátkom čase odtiahnuť. Hlavné velenie NATO bolo preložené do Bruselu, veliteľské centrály pre strednú Európu /AFCENT/ do Brunssumu v Holandsku a európske veliteľstvo vojsk USA /USEUCOM / do Stuttgartu v Nemecku.

Vo Washingtone bili zvony na poplach. Hamburger Nachrichtenmagazin /Hamburský spravodajský časopis/ zverejnil reakcie  vtedajšieho prezidenta Lyndona B.Johnsona: "Doteraz Johnson blahosklonne  prehliadal predpojatosti de Gaulla. Prijal, že Francúzi uznali červenú Čínu a odsúdili americkú intervenciu vo Vietname. Nereagoval, keď de Gaulle pomenoval  jedným dychom "washingtonský dolárový kolonializmus" a "moskovskú násilnú vládu". Ale vystúpením z vojenských štruktúr NATO vraj "súboj medzi prezidentom vo Washingtone a v Paríži "vstúpil do rozhodujúceho štádia".

Vlastenec a Európan

Čo pohlo tohto Francúza k takému odvážnemu a neobyčajnému kroku? Informáciu podáva životopis tohto neoblomného štátnika. Po nemeckej bleskovej vojne proti Francúzsku a kapitulácii 22.júna 1940 sa tankový generál odsunul do Londýna. Tu založil 25. júna Výbor slobodného Francúzska. Vzápätí sa stal šéfom Slobodných francúzskych ozbrojených síl a Národného obranného výboru. Nato bol de Gaulle odsúdený nemecky naklonenou vládou vo Vichy, v južnej časti neobsadeného Francúzska, v neprítomnosti na smrť za vlastizradu.

Britský premiér Winston Churchill nedôveroval formálnej neutralite vlády vo Vichy a nariadil "Operáciu Catapult" k odstráneniu francúzskej flotily. 3.júla 1940 boli potopené kotviace vojnové lode v prístave Mers-el-Kébir, pričom zahynulo vyše 1000 francúzskych námorníkov. V to isté ráno odštartovala "Operácia Grasp", pri ktorej boli všetky francúzske lode, nachádzajúce sa v citlivej blízkosti britských vôd potopené a zabavené. Rozumie sa, že týmto bola de Gaullova dôvera  v anglo-americkú politiku natrvalo otrasená.

Po vylodení spojencov v Normandii v lete 1944 sa stal de Gaulle až do roku 1946 šéfom provizórnej vlády Francúzska. Už v roku 1958, skôr, než bol zvolený -78% hlasov!- za prezidenta republiky, odmietol ako predseda vlády podriadenie sa francúzskej stredomorskej flotily pod veliteľstvo NATO. Modernizoval krajinu a postavil sa proti medzinárodnej dominancii veľmocí výstavbou "Force de frappe" /Údernej sily/ Francúzska ako nezávislej atómovej veľmoci. Politici z okruhu americky dominujúcich bilderbegovských fabrík na myšlienky tento šachový ťah ostro kritizovali. Prečo? Hlavným cieľom bilderbergovcov bolo a je zbaviť slobodné národy Európy suverenity a podriadiť ju britsko-americkej svetovej vláde. Nepasovalo im, že sa Francúzsko vďaka Force de frappe nedá tak ľahko vydierať.

De Gaulle už skôr prehliadol, že Washingtonu a Londýnu išlo predovšetkým o upevnenie západoeurópskych krajín na transatlantický pilier NATO a EU /kedysi Európske hospodárske spoločenstvo/. Už v prvých mesiacoch roku 1947 inštalovali USA zo zvyšku svojich veliteľských štruktúr 2. svetovej vojny svoje pacificko-vojenské veliteľstvo PACCOM a európske vojenské US veliteľstvo EUCOM. 4. apríla 1949 bolo založené NATO s cieľom "udržať  Rusov vonku, Američanov vnútri a Nemcov dolu," ako povedal prvý generálny sekretár NATO Lord Ismay. A už v decembri toho istého roku schválilo NATO vojnový plán Dropshot, podľa ktorého mal byť v roku 1957 napadnutý Sovietsky zväz. Tieto imperiálne ambície hlboko nahnevali de Gaulla. Podľa neho prechádzala Európa "od Atlantiku až po Ural". Vo zvláštnych vzťahoch Veľkej Británie k USA videl nebezpečenstvo, pre ktoré sa pokúšal zabrániť jej vstupu do EHS.

Zmena režimu v Paríži

V roku 1965, päť rokov pred jeho smrťou, mal byť Charles de Gaulle na listine smrti amerického prezidenta Johnsona. Prinajmenšom sa dokázalo, že francúzski extrémisti, ktorí mali de Gaulla už v roku 1962 zavraždiť, pretože súhlasil s nezávislosťou Alžírska, /fiktívne je to spracované v románe Šakal podľa Fredericka Forsytha/, sa obrátili v onom roku s plánom na CIA. Jeden z nich, vyslúžilý vojak, mal byť poslaný do Paríža s otráveným prsteňom. Pri stisnutí ruky s de Gaullom sa mal vysunúť hrot napustený jedom curare... O podrobnostiach sa podávala správa o 10 rokov neskôr v Kongrese USA a dalo sa sa o nich dočítať v britskom Guardiane vo vydaní zo 16. júna 2015.

Aj násilná revolta z mája 1968, ktorá ochromila krajinu na týždne, bola niektorými komentátormi hodnotená ako inscenovaná figúrkami z USA, ktoré odstavili anarcho-komunistických vodcov. O dokumentoch k tomu sa diskutovalo v knihe Vincenta Nouzilleho, vydanej v roku 2009:"Des secrets bien gardés:Les dossiers de la Maison-Blanche et de la CIA sur la France et ses présidents 1958 – 1981“ /Dobre strážené tajomstvá: Dokumenty Bieleho domu a CIA o Francúzsku a jeho prezidentoch 1958- 1981/.

De Gaulle sa najprv dokázal ubrániť pokusu o zvrhnutie a zvíťaziť triumfálne v nových voľbách, avšak po neúspešnom referende o rok neskôr odstúpil. Kľúčovú rolu pri tomto odstúpení zohral Valéry Giscard d´Estaing, blízky priateľ Henryho Kissingera a tiež príslušník skupiny Bilderberg a konzervatívec - prekvapivo podporil pri tomto plebiscite ľavicové heslo „nie“. V roku 1974 sa stal sám prezidentom Francúzska a hnal vpred europeizáciu takým spôsobom, ktorý by nikdy nenašiel podporu Generála.

Autor článku Wolfgang Effenberger získal ako mladý dôstojník pohľad do "atómového vojnového poľa "v Európe. Spolu s bývalým politikom CDU Willy Wimmerom vydal r. 2014 knihu "Návrat hazardérov".

Zdroj: Časopis Compact 3 / 2016 (www.compact-online.de)

20.03.2016 20:56 | Zo zahraničia 0


Mária Hutirová
Zopár slov o autorovi...


V diskusii ešte nie sú žiadne príspevky, pridajte prvý!

Pre pridávanie komentárov sa prihláste alebo zaregistrujte.