Prečítané 3773x | 0

Finančná oligarchia vs. feudálna aristokracia


Finančná oligarchia vs. feudálna aristokraciaIlustračné foto: Wikimedia Commons

Za feudálneho režimu produkcie bolo roľníkom často dovolené prenajímať a kultivovať pozemky pre seba. Týmto nájomným poľnohospodárom sa však len zriedkavo podarilo stať vlastníkmi s príslušnými právami, pretože hlavný podiel úrody si vzali páni, ktorí im často ponechali len životné minimum. Ak bol rok neúrodný, roľníkovi vznikol dlh. Ak ho nebol schopný splatiť, mohol sa ocitnúť v pozícii nevoľníka a otroka.

V súčasnosti, za trhovej dominancie parazitického finančného kapitálu, možno podobný vzťah pozorovať medzi finančnými oligarchami (feudálmi našej doby) a širokou verejnosťou (dnešnou sedliackou populáciou). Rovnakým spôsobom ako pozemkové šľachty časov minulých extrahovali nájomné z titulu monopolného vlastníctva pôdy, dnes finančná oligarchia extrahuje úroky a finančné náklady z titulu koncentrácie národných zdrojov a kapitálu do svojich rúk.

Marxistický termín „mzdový otrok“ sa vzťahuje na tých, ktorým chýba kapitál alebo výrobné prostriedky a predávajú svoju pracovnú silu, aby sa uživili. To opisuje drvivú väčšinu ľudí v dnešnej kapitalistickej spoločnosti, ktorých jediným prostriedkom obživy je predaj svojej pracovnej schopnosti. „Ako nevoľník feudálnej éry nemal inej voľby, než seba a svoju rodinu podrobiť hradnému pánovi, tak sa aj moderný nevoľník musí zaviazať banke kvôli vlastníctvu auta, bývania alebo vysokoškolského vzdelania“.

Distribučné účinky: eskalácia chudoby a nerovnosti

Rovnako ako feudálny prenájom, skrytá pocta finančnému sektoru, takmer 40 % dnešných spotrebiteľských výdavkov si privlastňuje práve finančný sektor, čo pomáha vysvetliť presun bohatstva. Bohatí naďalej bohatnú na úkor chudobných, a to nielen kvôli chamtivosti alebo slepým silám trhového mechanizmu, ale vďaka zámernej peňažnej a hospodárskej politike, ktorá sa postupne dostáva pod účinnú kontrolu oligarchie. Samotný mechanizmus tvorby peňazí a samotnej menovej politiky nerovnosť zhoršuje.

Aj keď zakrývaný a tajomstvom opradený, plánovaný a premyslený systém prerozdeľovania ekonomických zdrojov zdola nahor prebieha pomerne priamočiaro. Zákerný mechanizmus v prospech oligarchie je odborne prikrášlený a vľúdne nazývaný menovou politikou. Súkromné centrálne banky sú zvyčajne hlavný inštitucionálny motor, ktorý redistribučnú politiku vykonáva. Opatrenia centrálnych bánk sú nastavené pre veľké banky a finančné subjekty, ktoré môžu ponúknuť oveľa viac než „menší“, ktorí si na rozdiel od „veľkých“ musia požičiavať s vysokými úrokmi.

Namiesto regulácie alebo ovládania rušivých špekulatívnych aktivít finančného sektoru, tvorcovia hospodárskej politiky na čele centrálnych bánk v poslednom období aktívne podporujú „bublinový efekt“ cien aktív, ktoré prehlbujú nerovnosť ešte viac. Je zrejmé, že politika finančných bublín vytvára problém, ktorý je príhodne nazvaný „morálny hazard“ a podporuje risk na úkor ostatných, v tomto prípade 99 % obyvateľov. Náklady na záchranu „príliš veľkých“ sa totiž vyplácajú úspornými škrtmi.

Splnomocnenci finančnej oligarchie na čele centrálnych bánk a ich akcionári (komerčné banky) tak slúžia ako agenti nepatrného odvádzania ekonomických zdrojov od verejnosti k finančnej oligarchii. Presne tak, ako to robili zberači nájomných daní a feudálni exekútori, ktorí prenášali prebytky poddaných roľníkov do vreciek pozemkovej šľachty.

Kontrakčná a regresná povaha parazitného finančného kapitálu

Ako bolo uvedené, dnes si 35-40 % všetkých spotrebiteľských výdavkov privlastňuje finančný sektor, ktorý tak odčerpáva reálny ekonomický priestor zdrojov potrebných na produktívne investície a hospodársky rozvoj.

Skúsenosť ukazuje, že na rozdiel od parazitného súkromného bankovníctva, verejné bankovníctvo je pre ciele komunít a národov vcelku výhodné. Obvodné sporiteľne 19. storočia, úverové zväzy, S&L asociácie v Spojených štátoch, japonské spoločnosti Jusen alebo Bank of Australia britského Commonwealthu – všetky dobre slúžili bývaniu a ďalším úverovým potrebám svojich komunít. Snáď najzaujímavejší a poučný príklad je Bank of North Dakota, ktorá je vo vlastníctve štátu takmer celé jedno storočie a so svojou robustnou ekonomikou sa považuje za relatívne zdravú uprostred rozpočtových problémov a ekonomickej stagnácie v iných štátoch. Banka bola založená štátnou mocou v roku 1919, špeciálne pre farmárov a majiteľov malých podnikov, ktorých chcela chrániť pred pazúrmi cudzích bankárov a železničných barónov. Poslaním banky je naďalej podporovať poľnohospodárstvo, obchod a priemysel v severnej Dakote.

Na rozdiel od severnej Dakoty, väčšinu ostatných štátov drvia úrokové platby a finančné záväzky voči súkromným bankám, kvôli ktorým sú nútené znížiť investície na tvorbu pracovných miest, likvidovať štátom vlastnený majetok a štátom sponzorované služby, často za smiešne predajné ceny. Na národnej úrovni, federálna vláda USA zaplatila v roku 2011 sumu 454 miliárd dolárov na úrokoch, čo je tretia najvyššia rozpočtová položka po výdavkoch na armádu a sociálne zabezpečenie. Hodnota predstavuje takmer tretinu celkových daní z príjmov fyzických osôb. To znamená, že ak by bol FED (americká centrálna banka) vo verejnom vlastníctve, vláda by si požičiavala bezúročne a ušetrenú tretinu daní z príjmov by mohla investovať do sociálnej infraštruktúry, ľudskej i fyzickej, čím by sa výrazne rozšírili výrobné kapacity národa a zvýšila životná úroveň pre všetkých. Možno zodpovedne povedať, že dnešná extrakcia zdrojov parazitmi je ešte ničivejšia, ako bola extrakcia sociálnej štruktúry v rámci feudalizmu. Existujú najmenej dva dôvody.

Prvý, pozemková aristokracia s „rekvírovaním“ nájmov vyžadovala výrobu, a teda zamestnanie pracovnej sily. To znamenalo, že hoci bol poľnohospodársky pracovník zdieraný, ťažil z výroby aspoň na existenčnej úrovni. Vo veku finančného kapitálu je však finančná výroba ziskov alebo ťažba prebytkov oddelená od skutočnej produkcie a zamestnania, keďže pochádza z prostriedkov zvyšku ekonomiky. Ako taká, nezamestnáva žiadnu alebo veľmi malé percento pracovnej sily, čo znamená, že dnes finančný sektor generuje výnosy bez ich zdieľania s drvivou väčšinou verejnosti.

Po druhé, zatiaľ čo periodické vyrovnanie neudržateľných dlhov poddaných pozemkovou aristokraciou bolo považované za záchovné opatrenie na udržanie feudálneho spôsobu výroby a sociálnej štruktúry, dnes sú tieto liečebné opatrenia vylúčené a označené za ekonomickú katastrofu. Historické záznamy ukazujú, že rušenie dlhov v Mezopotámii doby bronzovej sa konalo pravidelne od roku 2400-1400 pred Kristom. Zo starostlivého štúdia týchto záznamov vyplýva, že rušenie dlhov nespôsobuje ekonomický neporiadok (ako tvrdia vplyvné finančné záujmy dnes), ale hospodárske oživenie a sociálnu harmóniu. Sloboda v tej dobe znamenala reálnu ekonomickú slobodu od dlhového otroctva, nie abstraktné a prázdne poňatie slobody podporované dnes.

Čo je potrebné urobiť?

Mnohí kritici parazitného finančného kapitálu vyzývajú na vypracovanie dôkladné systému regulácie finančného sektoru. Skúsenosti naznačujú, že pri dlhodobej dynamike akumulácie kapitálu bez zmeny nemôže regulácia poskytnúť efektívne riešenia pre opakujúce sa krízy finančných bublín a explózií.

Po prvé, vzhľadom na politický vplyv mocných finančných záujmov neboli implementované žiadne zmysluplné predpisy, čo sa prejavilo napríklad nulovou reakciou na finančnú implóziu 2008 a následnú recesiu. Po druhé, ak nastane istá regulácia, poskytne len dočasnú úľavu. Ak neexistuje žiadna skutočná demokratická kontrola, predpisy môžu byť narušené vplyvnými skupinami, ktoré volia a kontrolujú tvorcov politiky. Dramatické zvraty 30. a 40. rokov ako odpoveď na Veľkú hospodársku krízu a 2. svetovú vojnu v porovnaní s dnešnou porovnateľne dramatickou dereguláciou slúžia ako masívne potvrdenie tohto úsudku. To znamená, že potreba ukončiť opakujúce sa krízy kapitalistického systému si vyžaduje viac než finančnú reguláciu. Volá po zmene systému samotného.

Kritici finančného cudzopasníctva vyzývajú k verejnému bankovníctvu. Uvedenie bankového sektoru, národných úspor a alokácia kreditu pod verejný dohľad nie je idea ani zložitá, ani nevyhnutne socialistická či ideologická. Poskytovanie finančných služieb a úverového rámca podľa verejnej užitočnosti by viedlo k zníženiu nákladov pre spotrebiteľov a výrobcov o 35-40 %, uvoľneniu finančného tlaku a mohlo by oživiť mnohé stagnujúce ekonomiky, ktoré trpia pod drvivým bremenom nikdy nekončiacich dlhových záväzkov. Dokonca aj v hlavných kapitalistických krajinách sa verejné bankovníctvo občas použilo na záchranu kapitalizmu pred vlastnou systémovou krízou, pozri príklad Hooverovej a Rooseveltovej vlády.

Podobne tvárou v tvár bankovému kolapsu v roku 1992, švédsky štát prevzal vlastníctvo a kontrolu nad všetkými insolventnými bankami v snahe oživiť systém a zabrániť pádu celej ekonomiky. Hoci to spôsobilo „genocídu“ existujúcich akcionárov, pre daňovníkov to bol dobrý obchod: nielenže sa vyhlo nákladnej sanácii v prospech bánk, ale takisto to prinieslo občanom niektoré výhody po návrate bánk do zisku. Akonáhle začali banky vykazovať zisk, boli navrátené do súkromných rúk vo Švédsku, aj Spojených štátoch. To je možno ten druh záväzku vlád k mocným finančným záujmom, s ktorými množstvo kritikov argumentuje, že kapitalizmus je systém socializácie strát a privatizácie ziskov.

Za neprítomnosti incestných obchodno-politických vzťahov medzi biznisom a vládnym aparátom, znárodnenie bánk a ďalších finančných sprostredkovateľov nie je taký zložitý alebo náročný proces, ako sa zdá, keďže bankové zákony už ovládajú regulačné orgány pre mimoriadne kontroly a dohľad nad týmito inštitúciami. Je to určite jednoduchšie ako verejné vlastníctvo a riadenie výrobných podnikov, ktoré si vyžaduje oveľa viac evidencie a následných regulácií a pravidiel.

V bezprostrednej nadväznosti na finančnú implóziu 2008 sa americká a britská vláda stala de facto majiteľom skrachovaných gigantov ako Citibank, A.I.G, Royal Bank of Scotland a Anglo-Irish Bank. Poskytovaním obrovského množstva verejných prostriedkov sa tak tieto vlády stali hlavným investorom „mŕtvych“ inštitúcií. Podvodné kompenzácie strát hazardujúceho Wall Street na úkor všetkých ostatných sú opäť dôkazom majstrovskej neoliberálnej demagógie a okázalosti.

Kým verejné bankovníctvo by určite zmiernilo a skoncovalo s trhovými turbulenciami finančných bublín, súčasným smerom nie sú ďalšie systémové krízy kapitalizmu vylúčené. Patrí medzi ne ziskovosť kríz, ktoré môžu vyplývať z vysokých úrovní kapitalizácie, od nedostatočného dopytu pod nedostatočnú spotrebu, nadmerných kapacít, nadprodukcie alebo z disproporcionality medzi rôznymi sektormi trhového hospodárstva. Skoncovať so systémovými krízami kapitalizmu si vyžaduje viac ako znárodnenie bánk. Predpokladá to zmenu samotného kapitalistického systému.

Zdroj: Preložené z Counterpunch.org

25.02.2016 18:15 | Ekonomika 0


Marián Ďuriš
"Sněží a venku se setmělo. Tato noc - a tato zima - naštěstí nebude dlouhá. Nebudeme-li chtít."


V diskusii ešte nie sú žiadne príspevky, pridajte prvý!

Pre pridávanie komentárov sa prihláste alebo zaregistrujte.