Prečítané 7654x | 2

Eduard Chmelár: „S. H. Vajanský bol otcom tej najagresívnejšej verzie slovenského antisemitizmu“


Eduard Chmelár: „S. H. Vajanský bol otcom tej najagresívnejšej verzie slovenského antisemitizmu“Foto: hlavnespravy.sk

Eduard Chmelár a jeho pôsobenie v spoločnosti ma viac zaujali v dobe, kedy mu bezpečnostné zložky štátu znemožnili vstup do politiky tým, že skriminalizovali petičné hárky s podpismi za založenie politickej strany SEN a znemožnili tak kandidatúru jeho strany vo voľbách 2016. Už vtedy bolo jasné, že „má v tom prsty” Ficova vláda, čo sa následne v spoločnosti aj rozšírilo ako dôvod predvolebného neúspechu tejto strany. Zabudlo sa na to však pomerne rýchlo a presne to bol dôvod, prečo ma Eduard Chmelár začal zaujímať.

Ono totiž kauza politickej strany, ktorá mala reálny nábeh dostať sa do parlamentu - čo strana SEN rozhodne mala a bola takto „na hulváta” politicky doslova „zostrelená”, by sa s Ficom či Kaliňákom ťahala aj po voľbách 2016, čo sa ale nestalo. Ako vravím, zabudlo sa na to pomerne rýchlo a hlavne, ako keby naveky. Chmelár, okrem pár statusov na sieti, ktorými celú kauzu vysvetľoval, sa s týmto faktom vyrovnal - vzhľadom na pomery, pomerne rýchlo, „potichu” a takmer vôbec sa k tomu nevracia. Keď si vezmete, ako sa reálnych politických ambícií vzdal Chmelár, ktorého kauza okolo hnutia SEN rozhodne synteticky vyrobená nebola, a porovnáte si to napríklad s tým, ako dvadsaťdva rokov profituje z politicky vyrobenej politickej kauzy - smrti Remiáša jeho matka, ktorá sa po chrbte zomrelého syna nakoniec pravdepodobne dostane  do vrcholovej politiky, musíte uznať, že je v tom značný nepomer. Inými slovami - jednoduchšie: Odmietam uznať, že Chmelár sa vrcholovej politiky takto poľahky vzdal iba preto, že má na slovenské politické pomery nadpriemerný charakter, ktorým sa akoby prezentuje. Čo za tým bolo, som pochopila až neskôr.

Facebook má z pohľadu analytika jednu úžasnú vlastnosť. Dá sa z neho čítať o človeku naozaj ako „z veľkej knihy”. Ľudia sa na Facebooku snažia verejnosti "predať svoju lož”, pričom obvykle automaticky o sebe vytvárajú reálne obrazce. Hlavne verejne činné osoby, ktoré si potrpia pri písaní na detaily.

U Chmelára sú pri „predávaní vlastnej lži” zaujímavé dve veci. Prvá je, že to čo píše, je síce čitateľsky zaujímavé, ale obvykle na tisícky míľ vzdialené realite. Druhá, oveľa sofistikovanejšia prednosť Chmelára je, že pracuje s ľuďmi, ktorí ho čítajú s precíznosťou hodinára, alebo skôr zlatníka, vyrábajúceho šperky. Je naozajstným majstrom slova, ktorý podsúva ľuďom myšlienky tak majstrovsky, ako to dokáže na Slovensku iba málokto.

Chmelár 23. decembra 2015 napísal: „Tohoročný Štedrý večer je výnimočný tým, že v ten istý deň, kedy si kresťania pripomínajú narodenie Ježiša Krista, oslavujú moslimovia podľa svojho kalendára aj narodenie proroka Mohameda. Ak chcete stráviť 24. december duchovne a s knihou v ruke, odporúčam vám dve diela. Prvou je kniha môjho najobľúbenejšieho religionistu Rezu Aslana „Zelóta – Ježiš Nazaretský a jeho doba“. [...]  Ak si chcete prečítať kvalitnú a fundovanú monografiu o zakladateľovi islamu Mohamedovi (zbavenú súčasných hysterických dezinterpretácií), potom siahnite po knihe Barnabyho Rogersona „Prorok Muhammad“. Hoci ma učenie tohto muža neoslovuje natoľko ako učenie Ježiša Nazaretského, jedna vec ma na ňom neprestáva fascinovať. Je to jeho Reč na planine Míná, ktorá sa dá prirovnať k významu Ježišovej Reči na hore. Mohamed v tejto kázni po prvýkrát v dejinách dôsledne odmietol rasizmus tak ako nikto pred ním: „Všetci ľudia vzišli z Adama a Evy, Arab nie je nadradený Nearabovi ako ani Nearab nie je nadradený Arabovi: ani bieli nie sú nijako nadradení čiernym ako ani čierni nie sú nadradení bielym.“ To sú slová hodné úcty.”

Poviete si, „majstrovsky vyvážená a krásne v predvianočný čas podaná informácia”- a nemýlite sa, pretože z ľudského pohľadu naozaj taká je. Problémy však vidím hneď dva, ak nie tri. Chmelár nie je žiadny ľudomil. Je to vlastne vzdelaný novinár, alebo skôr publicista s reálnymi politickými ambíciami a druhý problém je, že od čias Mohameda, zomreli na svete miliardy ľudí zbytočne, práve kvôli ľudskej nadradenosti, rasovej diskriminácii a nenávisti. Aký význam z pohľadu zastavenia rasovej či náboženskej nenávisti teda mali slová Mohameda po celé tie tisícky rokov?

Absolútne žiadny, pretože nikto ich dodnes nedodržiaval a stúpenci Mohameda už vôbec nie. Naopak, skrytý rasizmus a podraďovanie plynúce z národnostnej nadradenosti, či viery - práve z tej islamskej najviac, je dnešný najväčší problém minimálne Európy, ak nie väčšej polovičky civilizovaného sveta. Chmelár nám však v mieri, vo vianočný čas - jeden deň pred Vianocami, kedy sú ľudia najnáchylnejší na uzmierenie sa s realitou, hovorí, že vlastne prapodstata islamu - Mohamed, bol otcom myšlienky ľudskej rovnosti.

Keď si spomeniem, ako islamofil Juraj Smatana presviedčal ľudí na internete, aký je islam v Európe neškodný – „dokonca by bolo nebezpečne ho nemať” alebo islamofil Michal Havran, aký je islam v Európe potrebný, potom Chmelárove „čičíkanie verejnosti” z roku 2015, kedy rozčarovanie a opodstatnený strach Slovákov z nebezpečenstva prítomnosti islamu v Európe boli najväčšie, sa líši iba vyššou sofistikovanosťou podania. Výsledok takýchto „posolstiev” však zostáva rovnaký - upokojenie verejnosti, aby islamizácia Európy prebehla čo najhladšie. Manipulatívny charakter takéhoto príspevku Chmelára na sieti je úplne priehľadný. Dokonca už na prvý pohľad. Keby nám totiž Chmelár takýto príspevok adresoval ako skutočné odporúčanie vianočnej literatúry, urobil by to oveľa skôr, ako v podvečer 23. decembra, pretože by mu záležalo na tom, aby sme mali čas si spomínané diela objednať alebo kúpiť. Nikto si totiž knihy, mimochodom s mimoriadne ťažkým obsahom, ktoré Chmelár odporúča, kupovať 24. decembra - na Štedrý deň, určite nepôjde.

Ďalej začiatkom roku 2016 Chmelár na svojom facebookovom profile píše: „V týchto dňoch sme dovŕšili práce na spoločnom Manifeste za demokratizáciu Európy, pod ktorý sa podpísali okrem iných aj také zvučné mená ako Julian Assange, Slavoj Žižek, Yanis Varoufakis, Susan George a ďalší. Nielenže mi je cťou byť medzi nimi, ale musím sa priznať, že práca na tomto projekte ma neobyčajne napĺňa.”

Začnime úvahu tým, čo to vlastne „Manifest za demokratizáciu Európy“ je a kto sa na jeho príprave a podpise zúčastnil.

Tento Manifest je deklarovanie snahy pár známych ľudí bez reálneho vplyvu, o radikálnu zmenu Európy k lepšiemu. Signatári chcú zmeniť starý kontinent na Európu slobody, tolerancie, predstavivosti, transparentnosti, skutočnej solidarity a autentickej demokracie.

Prvá otázka, ktorá mi v tejto súvislosti napadla je: Kto z nás by takúto Európu nechcel? Pýtam sa, pretože o takúto Európu sa ľudia snažia, hádam už od čias starovekého Ríma, kedy takmer každý rímsky cisár prichádzal s víziou zlepšenia prostredia, v ktorom žil. Problém je opäť „drobný”. Za tritisíc rokov sa to nepodarilo nikomu, pretože spoločnosti v Európe, už tisícky rokov, riadia reálne mocenské prostredia - a je tomu tak dodnes. Európu sa k radikálnym pozitívam dodnes zmeniť nikomu nepodarilo - ani ľuďom, ktorí v Európe reálne vládli, nieto pár zasneným filozofom.

Zmena v spoločnosti - už podľa tisícky rokov starých vyjadrení Marcusa Aurelia Cicera, sa dá v dosiahnuť iba dvoma spôsobmi. Buď násilím alebo prirodzeným, dlhodobým historickým vývojom a ani to nie je zaručené, pretože o radikálnu zmenu Európy sa násilím pokúšali už aj radikálni šialenci - Hitler s Mussolinym a ani tým sa to nepodarilo.

Pri hľadaní pravdy si treba uvedomiť jednu dôležitú vec. Spoločenské zmeny sa nikdy nedejú priamo - na priamy podnet nejakého subjektu a obvykle rozsiahle spoločenské zmeny sú iba následok niečoho iného. Krásny príklad sú trebárs francúzske demonštrácie v máji 1968, ktoré ale až následne zmenili francúzsku spoločnosť na nepoznanie, čo niekto nečakal. Zmena čohokoľvek je totiž primárne riadená zákonom akcie a reakcie s ich priamymi následkami. Inými slovami: Keď stúpite v aute prudko na brzdy, spolujazdec si síce udrie hlavu o čelné sklo a vyleje sa vám káva, ale nezrazíte tehotnú ženu na prechode, ktorá už o mesiac porodí dieťa, ktoré neskôr zmení svet. A tak je to aj so spoločenskými zmenami. Nikto nevie, ako presne sa udejú a hlavne, nedajú sa presne naplánovať a nakombinovať. Na to, aby ste to dokázali, by ste museli mať tajnú službu o sile americkej CIA - ale to sme opäť v rovine násilných zmien, nie v rovine spoločenského vývoja.

„Manifest za demokratizáciu Európy“ jedného počítačového heckera, slovinského kultúrneho teoretika, slovenského historika a iných „snílkov roka 2016” nie je teda ničím viac ako ďalším absolútne nereálnym snom pár ľudí, bez reálnej moci niečo zmeniť - iba ak by za tým bolo niečo iné - o čom sa už ale v manifeste otvorene nepíše. Skúsme trošku pouvažovať nad tým, kto sú hlavní signatári tohto manifestu a možno sa priblížime k pravde.

Julian Assange - zakladateľ WikiLeakes, je osoba naozaj známa a predstavovať ju nikomu špeciálne netreba. Nejdem ho hodnotiť ani z pohľadu toho čo robí, pretože reálne - jeho práca nič pozitívne spoločnosti tohto sveta nepriniesla. Či mýlim sa a WikiLeaks, okrem snahy o deštrukciu v jednotlivých spoločnostiach, priniesla ľuďom aj niečo výrazné a reálne pozitívne? Nemyslím si. Bezbrehá liberalizácia šírenia tajných informácií je totiž rovnaký nezmysel, ako všetky deštrukčné neoliberalické spôsoby vnímania slobody. Okrem toho, existujú priame dôkazy, že WikiLeaks je financovaná aj z treťosektorového prostredia anglickej Amnesty International, ktorá má priame personálne a finančné prepojenie s americkou USAID, matkou tretieho sektoru, preberajúceho štátne moci na Slovensku už celé štvrťstoročie.

Ďalším signatárom Manifestu je Slavoj Žižek, slovinský historik. Tento človek je sofistikovanosťou komunikácie s verejnosťou vernou kópiou Chmelára. Až ma niekedy pri porovnávaní ich práce napadlo, že Chmelár prácu Žižeka napodobňuje. Žižek je intelektuál, prezentujúci sa ako marxista a komunista. Volá po návrate k revolučnému duchu s potenciálom V. I. Lenina a Karla Marxa. Je to Slovinec, ktorý má doma „na starosti” ľavicovú inteligenciu. Tu by som sa chcela pristaviť a povedať jednu zásadnú vec. Keď dlhodobo pozorujete štýl práce Eduarda Chmelára, všimnete si, že vždy, ku každej kauze či udalosti, ku ktorej sa má potrebu vyjadriť, nechá najskôr vykričať sa priamych účastníkov sporu alebo kauzy a k veci sa obvykle vyjadruje ako posledný komentátor z radov intelektuálov. Je to jeden zo spôsobov, ako zostať v pamäti verejnosti a utvárať efektívne verejnú mienku - opäť veľmi sofistikovaný spôsob ovplyvňovania. Rovnakým spôsobom pracuje v Slovinsku aj Žižek, ktorý zastrešuje ľavicovú inteligenciu krajiny. Koho teda Chmelár zastupuje na Slovensku? Jednoznačne ľavicovú inteligenciu. Počuli ste ho posledný rok, že by kritizoval napríklad ministra Maďariča, ktorý akýsi nový prúd ľavicových intelektuálov zastrešoval? Rozhodne nie a pritom SMER-SD je Chmelárov úhlavný nepriateľ. Na Madariča som ľahkú kritiku od Chmelára zaznamenala v poslednej dobe iba jediný krát - v súvislosti s filmom Únos, ale to bolo skôr vyjadrenie názorovej odlišnosti, ako ostrá kritika Madariča.

Ďalším signatárom Manifestu je Alena Krempaská z Inštitútu ľudských práv na Slovensku a Peter Weisenbacher, z rovnakého Inštitútu. Týchto ľudí predstavovať hádam ani netreba. Weisenbacher je známy Žid, nasadený v treťom sektore, hlavný architekt pochodu homosexuálov na Slovensku a bývalý predseda Amnesty International Slovensko, z ktorej ho vyhodili, lebo manipuloval s finančnými zdrojmi a zahládzal po sebe stopy tak, že blokoval prístup do počítačov tejto mimovládky. Krempaská zase stojí napríklad za pokusom zlikvidovať Matoviča. Bola to totiž ona a opäť škriatok Weisenbacher, kto poukázal na to, že Matovič nemá prerušenú živnosť.

Citujem jedno z vyjadrení Weisenbachera: “Slováci sú malý a úbohý národ. Nezaslúžia si nič lepšie ako majú”.

Weisenbacher a Krempaská majú tiež priame napojenia na SMER-SD a v kancelárii ďalšieho ľavicového intelektuála, marxistickeho teoretika, poslanca Luboša Blahu, sú podľa istých zdrojov „varený - pečený”. Waisenbacher je tiež známy ako aktívny presadzovateľ trestnoprávneho obmedzovania slobody slova.

A takíto ľudia, spolu s Chmelárom, idú demokratizovať a meniť Európu, aby sa nerozpadla. Zostane to bez ďalšieho komentára. Za spomenutie stojí hádam iba fakt, že na Slovensku sa formuje a grupuje nová ľavicová inteligencia a práve tú Chmelár prezentuje. Robí to však veľmi, skutočne veľmi sofistikovane a preukazovať mu to nie je vôbec jednoduché, pretože na vyváženosť v prezentovaní názorov si naozaj potrpí a je v tom majster. To, že Chmelár podporuje zgrupenie sa ľavicových intelektuálov, bol podľa mňa aj dôvod, prečo ho Ficove tajné služby nepustili do volieb 2016. Snaží sa totiž o rozklad SMERU z jeho vnútra a keby mal reálnu moc v parlamente, bolo by pre Fica bojovať s vlastnými ľuďmi, povahovo blízkymi Chmelárovi, ako sú napríklad Madarič či Blaha, oveľa ťažšie.

Isté rozpory, ktoré ho usvedčujú z toho, že je hráč a nie úprimný historik a milovník národa, však u Chmelára badať a pozornému oku analytika nemôžu ujsť.

Chmelár sa rád prezentuje tým, že je milovník štúrovcov. Ja si to ale nemyslím a podľa mňa je to iba ďalšia sofistikovaná, marxistická Chmelárova „hra so slovenským obecenstvom” - logicky, lebo štúrovcov považujeme za svoju „národnú Alma mater” a akýkoľvek odpor voči štúrovcom by Chmelára spoločensky diskreditoval. Iba ak - a to je najsilnejšia zbraň Chmelára, potopí štúrovcov „iba medzi rečou”, cez kauzu niekoho iného a veľmi nenápadne.

Len pred pár dňami, keď viedol spor Havran s Rostasom, kde Havran „vypenil” nad Rostasovou teóriou, že Židia sú klin medzi Slovanmi, napísal Chmelár na obranu protislovenského radikála Havrana toto:
“[...] Vajanského podceňuje aj Havran, keď o ňom píše, že bol iba zotročený poverami. Svetozár Hurban Vajanský bol v skutočnosti duchovným otcom tej najagresívnejšej verzie slovenského antisemitizmu, autoritou, na ktorú sa odvolávali pri tvorbe protižidovských zákonov aj exponenti Tisovho režimu. Výpady voči Židom robil systémovo, nie ojedinele. Bol to Vajanský, kto ako prvý navrhol vziať Židom obchody, resp. arizovať židovský majetok. Snahám Paulinyho-Tótha o integráciu židovského obyvateľstva do slovenskej spoločnosti sa otvorene vysmieval a Židov nazýval tak hanlivo, že by si to dnes nedovolil ani ten najúbohejší neonacistický plátok.
Havranov slovník je, prirodzene, prízemný, urážlivý a jemu vlastný, nazvať Vajanského „zaprdeným hlupákom“ je vizitkou štýlového primitivizmu, ktorý hovorí viac o autorovi výroku ako o Vajanskom samotnom. To však neznamená, že by nás mali pobúriť len tieto suterénne reči, a nie podstata Rostasovho výroku. Rostasova viera v „silu slovanského ducha zbaveného všetkých príživníkov a utláčateľov“ je nebezpečná, lebo nevyvoláva slovanského ducha, ale ducha toho najodpornejšieho antisemitizmu. Rostas sa nám pokúša podsunúť, že takýto antisemitizmus je legitímny, lebo sa opiera o to, „čomu verili štúrovci a čomu stále veria aj celé generácie po nich“. Nech sa však pokúša zakryť svoje skutočné zámery akokoľvek sofistikovane, je zjavné, že hľadá v dejinách intelektuálnu oporu pre svoje antisemitské postoje a posadnutosť touto témou. V tomto bode má Havran z vecného hľadiska pravdu. [...]”

Chmelár si teda opäť, aj v tomto prípade uzurpuje úlohu samozvaného spoločenského sudcu, stavia sa medzi „žalobcu slovenského národa” Havrana a „obžalovaného člena a zároveň advokáta slovenského národa” Rostasa a rozhoduje o tom, kto je vinný. A rozhodnutie „sudcu” Chmelára je jednoznačné: Rostas a národ zároveň sú vinní z antisemitizmu! Vôbec nejde o to, akú omáčku pritom napísal, pretože pre každého „odsúdeného na smrť” je dôležité  z rozsudku iba jediné slovo - vinný alebo nevinný! Tieto slová totiž odsúdeného posielajú buď na šibenicu alebo domov k rodine a deťom a všetka tá omáčka okolo toho, ktorá hovorí prečo, je nepodstatná.

Chmelár sa tak usvedčuje z toho, že odsudzuje prostredníctvom Rostasa a jeho dejateľov slovenský národ a protislovenského radikála, aj keď ho nepriamo (napriek káraniu za neprístojné reči) obhajuje! A toto je Chmelárova pravá tvár. Nie siahodlhé rečnenie - obvykle o ničom, na ktoré si tak potrpí.

Štúrovci však boli zapálení bojovníci za svoj národ, ktorých poháňali najsprávnejšie pohnútky z tých najsprávnejších - ochrana svojho národa, národná hrdosť, láska k národu a vlastenectvo, ktoré, mimochodom, Chmelárovi rozhodne chýba a tak ako ho má v DNA napríklad Rostas, ho v sebe mať nikdy nebude. Poďme však ďalej.

Keď po voľbách 2016 odmietol Kiska prijať v Grazalkovičovom paláci kotlebovcov, ako novozvolených poslancov do parlamentu, oblial ma pot a doslova sa mi roztriasli kolená. Každému analytikovi bolo totiž jasné, že aj posledné zvyšky demokracie na Slovensku Kiska pokrčil ako staré noviny, hodil do odpadu a zaviedol hrubú diktatúru prostredníctvom rozdeľovania národa - na jeho lepšiu a horšiu časť. Vtedy som ešte netušila, čo všetko bude nasledovať, ale prapodstatu toho, čo sa tým naštartovalo - že slovenský ľud vstúpil do vojny o svoje prežitie, som cítila. A nemýlila som sa, pretože skrytý politický teror a útoky na národné podvedomie cez tretí sektor, ktoré odvtedy roduverní Slováci zažívajú, sú hrozné a principiálne sa ničím neodlišujú od útokov, ktoré Slováci zažili v minulom, či predminulom storočí.

Rada by som vám pripomenula, čo vtedy v marci 2016 Eduard Chmelár na tento odporný, nechutný podraz prezidenta Kisku voči národu, ktorý spustil prenasledovanie roduverných Slovákov, napísal na svoj profil:
“Milí voliči Kotlebovej ĽSNS,
 vraj sa dožadujete úcty. Cítite sa osobitne dotknutí, že vás nazývajú fašistami a že prezident odmietol prijať vášho vodcu. Keďže vás je viac ako dvestotisíc, je to dostatočná masa na to, aby ste získali moju pozornosť, ale ak chcete komunikovať, dohodneme sa najprv na jasných pravidlách: úcty sa môže dožadovať len ten, kto sa správa slušne. Kto nenadáva, neuráža (človeka, ani skupinu osôb), kto nepropaguje násilie a ideológiu vedúcu k potláčaniu ľudských práv. Ak sa dokážete zmestiť do tohto základného rámca slušnosti, môžeme hovoriť o dialógu. Fajn. Ak ste to zvládli po túto úroveň, môžeme ísť ďalej.
 [...] Kritizovali ste Andreja Kisku za to, že sa nestretol s vaším vodcom. Ja kritizujem Andreja Kisku za to, že sa stretol s krvavým tureckým prezidentom Erdoganom a nazval ho svojím priateľom, lebo to nepovažujem ani za správne, ani za vhodné. Naopak, vôbec mi neprekáža, že sa nestretol s Mariánom Kotlebom. Ja by som to tiež pravdepodobne neurobil a hneď vám aj poviem, prečo.
Mohol by som to vysvetliť jediným stručným principiálnym stanoviskom: s fašistami sa nevyjednáva. Ale to vám pravdepodobne nebude stačiť, pretože vy máte zmätok v chápaní toho, čo to ten fašizmus je. Nechcem od vás zložité definície. Na to, aby ste pochopili, že fašizmus je v civilizovanej spoločnosti neprijateľný, z vás nemusia byť profesori dejín a habilitovaní historici, ako som ja. Na to potrebujete obyčajnú slušnú výchovu, akú som ja dostal doma a vzdelanie na úrovni žiaka strednej školy. [...] Ak ste toto všetko v útlom veku získali, potom predsa nemôžete mať problém s rozlíšením, čo je správne a čo nie, lebo vás akiste učili, že ľuďom sa vulgárne nenadáva, že sa do nich nekope a že Hitler nebol postmoderný mysliteľ, ale masový vrah. Toto všetko ste vedeli a napriek tomu ste takých ľudí zvolili. Zvolili ste človeka, ktorý popiera nacistické zverstvá, ako verejný činiteľ sa odmieta pokloniť ich obetiam a vašich dedov, ktorí bojovali za slobodu tohto národa, nazýva banditmi. Zvolili ste človeka, ktorý stojí pred súdom, lebo dokopal slušného chlapca v bare iba preto, lebo mu vadila jeho farba pokožky a nazval ho špinavým negrom. A keď ho verejný tlak prinútil vzdať sa mandátu, na jeho miesto nastúpil ďalší násilník, ktorý hádzal kamene do moslimskej rodiny s kočíkom a na svojej facebookovej stránke velebil Adolfa Hitlera. Takže sebareflexia u vás vyzerá tak, že agresívneho rasistu vymeníte za otvoreného neonacistu. No, tomu sa teda hovorí výber... Ak toto všetko viete a tvárite sa, že to nie je fašistická strana, buď o fašizme neviete vôbec nič alebo ste pokrytci a v skutočnosti vám to nevadí. A prepáčte, je zvrátené a choré, ak sa úcty dožadujú ľudia, ktorí bezdôvodne urážajú a fyzicky napádajú iných.
Viem, mnohí z vás hovoria, že za toto ste ich nevolili, dokonca niektorí z vás hovoria i to, že s nimi v týchto veciach nesúhlasíte, že ste im dali hlas iba preto, lebo s týmto skorumpovaným prehnitým systémom už konečne treba niečo robiť... A teraz otázka za tisíc bodov: to si naozaj myslíte, že týmto systémom pohnú tí holohlaví bitkári? Oni porazia oligarchiu, zmodernizujú školstvo, zlepšia zdravotníctvo a zreformujú sociálny systém, áno? Napríklad ten 22-ročný holohlavý predavač z e-shopu, ktorý hodil kameň do bábätka a o Hitlerovi píše s takým obdivom, akoby ho navrhoval na kanonizáciu. Toto majú byť tí lepší poslanci ako doposiaľ, áno? Pri kladnej odpovedi ste u mňa stratili posledné zvyšky serióznej pozornosti. Lebo takýmto zmýšľaním si koledujete o analýzu, ale ubezpečujem vás, že nie politickú.
Rozumiem vašej frustrácii zo smerovania tejto civilizácie, ale nemôžem sa stotožniť s riešeniami, ktoré ste si zvolili, lebo práve tie (a nie kritika systému) sú fašistické. Nielen preto, lebo ešte nikdy sa nestalo, aby svine vyčistili chliev. Ale najmä preto, že vás upodozrievam z alibizmu. Z alibizmu, ktorý by sa demaskoval okamžite, keby Kotleba odhodil rasistický slovník a stal by sa obyčajnou protisystémovou stranou – a vám by to začalo chýbať. Lebo tak ako váš vodca veľmi dobre vie, prečo sa začal vyhýbať novinárskym otázkam týkajúcim sa jeho názoru na holokaust (lebo vie, že dnes by ho už za to poslali do väzenia), tak aj vy podvedome viete, čo vám na tejto politike imponuje – hulvátstvo, ktoré si mýlite s pravdou. Neschopnosť pochopiť, že Rómovia, židia a utečenci nemôžu za vaše pokašľané životy z vás robí agresívnych slabochov vybíjajúcich si zlosť na tých najslabších.
Samozrejme, viem, kde to všetko vzniklo. Už pred 13 rokmi som v knihe „Svet nie je na predaj“ upozorňoval na to, že globálny neoliberalizmus sa formuje na systém, ktorého následky môžu byť horšie ako následky fašistickej diktatúry. Varoval som pred tým, k čomu vedú drastické ekonomické reformy: „Je to súťaž, ktorá sa má skončiť oddelením dobrých od zlých, silných od slabých, schopných od neschopných. Je to extrémna podoba sociálneho darwinizmu dovedená do šialenej dokonalosti. Je to hlásanie o nadradenosti úspešných, je to evanjelium bezohľadnosti a neľútostnosti, je to popretie všetkých humanistických tradícií ľudstva. Zároveň je to program nekompromisného vylučovania zo spoločnosti, pričom dôvody takéhoto zaobchádzania môžu byť akékoľvek – choroba, staroba, tehotenstvo, náhle zlyhanie alebo jednoducho iba ekonomické zámery vlastníka. Neoliberáli vlastne vytvorili plán na zbavenie sa zodpovednosti za porazených, ktorým spoločnosť nič nedlhuje. [...] Toto dávam do pozornosti všetkým, ktorí podceňujú Kotlebovo nebezpečenstvo. Toto je model, ako by to v krajine vyzeralo, keby mal Kotleba moc nielen v župe, ale aj v štáte. Dnes dokáže iba šikanovať hercov, brať dotácie nepohodlným osobám, zakazovať divadelné predstavenia, terorizovať slobodné umenie. Zajtra bude možno páliť knihy. Ale keď bude premiérom, začne likvidovať svojich oponentov - tak ako to robí v župe. A keď ich začne vešať, spamätáte sa, že toto ste nechceli, ale bude už neskoro. Tento človek neurobí na Slovensku poriadok. Tento človek iba prebudí vaše najtemnejšie stránky a urobí z nich spoločenskú normu. Pripútajte sa, ideme z kopca. Ak sme sa z dejín nič nenaučili, sme nútení si ich zopakovať.”

Jeho nenávistný komentár komentovať nebudem a každý nech si urobí obraz o Chmelárovi sám. Jednu otázku si ale neodpustím už len z princípu. Prečo politológ a „spoločenský mudrc” Chmelár už vtedy nenapísal, čo sme všetci vtedy vedeli - že prezident svojim arogantným prejavom dal spoločnosti podnet na šikanu, ktorá sa následne na roduverných Slovákov aj spustila? A nehovorím iba o tej politickej a treťosektorovej poľovačke na roduverných, ale hovorím o celospoločenskej šikane, ktorú má na svedomí hlavne prezident a ľudia ako Chmelár, pretože ju pripustili!

Eduard Chmelár nie je žiadny vlastenec.  Ja však - vďaka Bohu, pomerne neschopný realizácie zmien v spoločnosti, pretože mu chýba podstatná schopnosť vodcu - pretvárať slová v činy. Je vzdelaný, má rozhľad - a nikto mu tieto prednosti neberie. Je však pre národ a jeho vývoj veľmi nebezpečný. Má totiž podobnú vlastnosť ako Hitler. Je v svojej neschopnosti skalopevne presvedčený o svojej pravde a nevidí, že je do značnej miery nebezpečná, lebo praktická realizácia názorov, s ktorými súhlasí - napríklad keď súhlasí s Kiskom, ako sa ukázalo, likviduje ľudí. Preto jeho neschopnosť pretvoriť svoje učenie v činy veľmi vítam. Kým totiž iba „tliacha“ na internete a nemá reálnu spoločenskú moc, veľmi nám neublíži. Sme totiž Slovania a správnosť máme v DNA. Nepotrebujeme samozvaných „učiteľov národa” - a ja osobne by som mu ani vlastné deti na výchovu nikdy nezverila. Nechcela by som totiž, aby z nich niekto vychoval niktošov.

 

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.Krem

17.05.2017 14:00 | Komentáre 2


Mária Vidomská
Zopár slov o autorovi...


Súvisiace články

Najnovšie príspevky

kovju | 18.05.2017 10:32 0

Nesúhlasím s vetou - "Eduard Chmelár nie je žiadny vlastenec." Naopak som presvedčený, že pán Chmelár je jeden z najväčších "neslovanských vlastencov"

kovju | 18.05.2017 10:32 0

Nesúhlasím s vetou - "Eduard Chmelár nie je žiadny vlastenec." Naopak som presvedčený, že pán Chmelár je jeden z najväčších "neslovanských vlastencov"

Pre pridávanie komentárov a reagovanie na ne sa prihláste alebo zaregistrujte.